Za vlakom vlak sa v diaľ po trati tratí
za letom leto až zosivie vlas.
Sivie i tvoja tvár, sivejú šaty…
Čože mi v jeseni sychravej, mati,
čože mi porábaš?
Keď kostry orechov na okná klepú
jak dávno zhasnuté životy,
z priedomia pozeráš v diaľavu slepú
a srdce ľaká sa vlastného tepu,
súmračnej clivoty.
Izbu si trikrát už vyzametala,
na stole dýcha tvoj chlebík a med
a slzy v hrdle ťa mrazia i pália:
svet je tak šíry a nádej tak malá –
a syna, syna niet…
Kamže ho niesol sen, kam túžba žhavá?
Koľko liet po svete preblúdi?
A čo ho čaká tam? Príkorie? Sláva?
Boha sa spustil a vraví, že stavia
lepší svet pre ľudí.
Akože sa mu to stavanie darí?
Srdce mu neuspal veľkých slov šum?
Vie ešte dotknúť sa strápených tvárí,
robotnú stisnúť dlaň? Alebo vari
pozná len pódium?
V sychravej jeseni pohľad tvoj čistý,
tvoj úsmev ako mdlý mesačný svit
preniká cez moje zriedkavé listy:
to iste musia byť socialisti
na lásku skúpi byť…
Za vlakom vlak sa v diaľ po trati tratí…
Nie, ešte v srdce mi nevrástla lož.
Nežiaľ mi, mati, veď syn sa ti vráti.
Lenže dnes chlebík a med nenačatý
späť do kredenca vlož.
Svedomie sveta tnú zas delá s krížmi,
zas vulkán duní a v šialenstve fráz
žoldnieri čistia si parádne čižmy,
veď ak sa opýtaš, kto je tvoj blížny,
mlčí Kristus aj kňaz.
Je stále taký čas: ochromie pri ňom,
kto pozabudol, jak prísaha znie,
kto by chcel život žiť pod baldachýnom.
Čas tvrdú povinnosť dal svojim synom.
Matkám – žiaľ, čakanie.
Pridaj komentár