Vojtech Mihálik: Siroty žijúcich rodičov

Vzdialené oči, čo všetkému rozumejú,
majú siroty žijúcich rodičov.
Hľadeli do nemých, nadutých tvárí,
v ktorých sa rozbila láska,
ich krehké myšlienky šľahalo sebectvo,
nevera pri nich si odopínala gombičky
a videli aj obnaženú bolesť samoty.
Siroty žijúcich rodičov
nevravia: Boli sme v divadle,
otecko priniesol rybu.
Hovoria: Otecko u nás už nebýva,
mama sa bude vydávať,
len čo jej povolia rozvod.
Do ich dospelých očí
zmestí sa bába i frivolný úškrn.
Trasú sa, trasú
v príboji hystérie
a zhrdené, zranené srdce tých,
čo nevládzu sami niesť krivdu,
špinavú spálňu pred nimi otvára,
nenávisti ich učí.
Siroty žijúcich rodičov
sú zabudnutou, zmrznutou slzou
v jarnej záhrade.
Keď pôjdeš z výletu,
ovenčená džavotom svojich dcér,
aj pre ne odtrhni úsmev a kvet,
pre ne,
pre privčas múdre a smutné
siroty žijúcich rodičov.