Ilustračný obrázok: Pixabay

Čukotský folklór s motívom ukoristenia ľudskej duše ako trofeje, zapísaný v roku 1896 ruským etnografom V. G. Bogorazom, preložený z ruského originálu Верхнiй  человѣкъ, pre slovenské publikum prvýkrát.

Žije žena, ktorá má muža a jedného psa. V susednom šiatri žije mladá dievčina. Raz sa muž vybral na lov a viac sa nevrátil. Žena chodí po tundre, hľadá ho prvý deň, hľadá ho druhý deň, hľadá ho tretí deň – nájsť nemôže. Prišla domov vysilená a bezmocná, sedí so psom na prične. Preležala noc. Dievčina sa zakradla, počúva, čo bude hovoriť.

Žena hovorí psovi: ,,Prečo sedíš doma a nehľadáš svojho pána? Pokiaľ som mala silu, hľadala som ho s tebou všade. No teraz, ako ho mám hľadať? Choď len hľadať sám!“ Pes jej kývol, aby išli spolu.

,,Čože hovoríš?“, dohovára psovi, ,,navyše sú u teba štyri nohy, môžeš behať dvakrát ľahšie ako ja. Ako mám ísť s tebou, keď ma nohy neudržia?

Vtedy pes povedal: ,,A ja ho kam pôjdem hľadať? Ak by bol na zemi, dobehol by som ho. No jeho vzali hore. Ako to mám spraviť? Nemám krídla, letieť nemôžem. Jeho uniesli horní ľudia.“

,,A-a-a!“ Dievčina vošla do šiatra a vraví: ,,Nu-ka, ja skúsim!“

Vzala si drevené koryto spod lampy, pritisla k hrudi a na koryte ako na krídlach, vyletela do výšky. Priletela do vrchnej zeme. Vidí príbytok a vošla do šiatra:

,,Prišla si?“

,,Prišla!“

,,Prečo?“

,,Vráť uneseného človeka!“

,,Nedám!“

,,Daj!“

,,Nedám!“

,,Vezmem!“

,,Nedám! Nedám!“

,,Vezmem! Vezmem!“

Schytila koryto a tresla ho po chrbte. Prilepil sa ku korytu. Rýchlo chytila druhého a uletela nadol, spustiac sa k dolnej zemi. Prišla do svojho domu. Žije s odňatým človekom. Vrchný človek pracuje: chodí so stádom, varí jedlo. Z ich domu vynáša všetok trus. Stará žena žije v susedstve.

Prešiel rok. Lietajúca žena hovorí: ,,Smúti. Odnesiem ho nazad!“

Schytila koryto a tresla ho po chrbte. Prilepil sa ku korytu. Rýchlo chytila druhého a uletela nahor, namieriac k vrchnej zemi. Prišla do svojho domu. Tam je vrchný človek mužom, a spodný – otrokom.

Prešiel rok. Vrátila sa opäť na túto zem. Priniesla oboch. Muž z hornej zeme je otrokom na tejto. Tak lietala nahor i nadol dvanásť rokov. Po uplynutí týchto rokov hovorí spodnému človeku: ,,A teraz si už ži spolu so starou ženou, my sa vraciame na vrchnú zem, kde budeme žiť. Obaja uleteli a spolu sa skryli.[1]


[1] БОГОРАЗЪ, В. Г. 1900.Чукчи. Материалы по изучению чукотского языка и фольклора, собранные в Колымском округе.. Санкт-Петербург: Типография Императорской Академии наук, c. 183 – 184.

Preklad: Sonka Valovič Sazama

Starší článok

Ej, ideme, ideme (ľudová)

Novší článok

Doba


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *