Ilustračný obrázok: Pixabay
Čukotský folklór (Čukotský polostrov) s naratívom vzniku hory Temljan (Dionýzova hora), týčiacu sa nad Anadyrskou nížinou (asi 20 km od rieky Anadyr), zapísaný v roku 1970 sovietskou lingvistkou E. V. Tengrenkeyovou, preložený z ruského originálu Тэмыль, pre slovenské publikum prvýkrát.
Kedysi dávno žil silák menom Temljan, ktorému hovorili Zlomené ostrie. Žil v tundre so svojou matkou. Mal takú silu, že jediným ťuknutím vedel ničiť hory, rozhadzovať lesy. Avšak, veľmi často sa posmieval nad ľuďmi, bíjal ich a brával im všetko to, čo mali najradšej.
Raz sa z ničoho nič začal Temljan zamýšľať: ,,Čo ak ľudia ukradnú moju silu, ktorá je ukrytá v hviezde visiacej nad morom, a ja zostanem slabý?“
V tomto čase sa v tábore Venki narodil malý chlapec. Bolo leto. Dali mu meno Veľvyleut – Havrania hlava. Chlapec rástol veľmi rýchlo, a bol taký silný, že už vo svojich ôsmych rokoch dokázal uniesť na chrbte naraz osem hnedých medveďov a osem bielych.
Raz matka hovorí Temljanovi: ,,Končia sa nám zásoby tuku, čoskoro nebudeme mať čím rozsvietiť.“
Temljan sa začal chystať na lov tuleňa. Matke hovorí: ,,Dávaj dobrý pozor na hviezdu, visiacu nad morom, aby nespadla. Narodil sa človek, silnejší odo mňa, je ešte maličký, volá sa Veľvyleut.“ O odišiel na more.
Aj Veľvyleut lovil morskú zver. V čase, keď sa Temljan vydal na lov, lovil zver aj Veľvyleut. Stretli sa.
,,O-o, človek prišiel! Kto si a odkiaľ?“, pýta sa Temljan.
Veľvyleut sa veľmi vystrašil, vidiac pred sebou obra, ktorý bol vyšší ako hora.
,, Som Veľvyleut a žijem vo Venki. A ty si kto?“
Keď začul Temljan meno Veľvyleut, vystrašil sa tiež, ale nedal to na sebe poznať a rýchlo premýšľal, ako rozprávať s týmto malým človiečikom.
,,Počuj, zahráme sa a zmeriame si sily, kto je z nás silnejší, či ty, či ja? Čo ty na to?“, navrhol s úsmevom Temljan.
,,A ako sa budeme hrať?“, spýtal sa Veľvyleut.
,,Nuž, takto!“, povedal Temljan a začal duť na more.
Zdvihol sa vietor, rozbúrilo more. Ľad začal praskať, ľadové kryhy vynieslo do výšky a lietali vzduchom. A Temljan sa nenápadne približoval k chlapcovi, aby ho tiež sfúkol do vĺn. Veľvyleut videl, ako sa obor zakráda, domyslel si, že ho chce sfúknuť do mora, rýchlo vyliezol na jeho chrbát a čakal, kedy prestane duť.
,,Hej, Veľvyleut, kdeže si?“, kričí Temljan, keď sa mu chlapec stratil z očí. Chvíľu počúval, pozerá do vĺn, a keďže nič nepočuje, hovorí si: ,,Utopil sa v mori Veľvyleut. Teraz som najsilnejším tvorom na zemi!“
,,Ej, tu som! Nesfúkol si ma do mora!“, zasmial sa chlapec a skočil z obra na zem.
Naľakal sa Temljan chlapcovho hlasu, stŕpol od strachu.
,,A teraz ja!“, povedal chlapec a začal duť.
Zdvihol sa vietor, rozbúrilo more. Ľad začal praskať, ľadové kryhy vynieslo do výšky a lietali vzduchom. Veľvyleut sa začal približovať k obrovi a fúkol z celej sily. Obra vynieslo do výšky a sfúklo rovno do vĺn, a bol by sa utopil, keby more bolo dosť hlboké, veď Temljan bol vyšší ako hora.
,,Tak, stačilo hry, vidieť, že si silnejší! No všetko je to márne, lebo ma nemôžeš zahubiť dovtedy, pokiaľ nezistíš, odkiaľ pochádza moja sila!“, povedal Temljan a vybral sa domov sušiť svoje šaty.
Veľvyleut pokračoval v love. Domov niesol na chrbte deväť tuleňov a desať vlkov, po ceste znova stretol obra. Temljan mu hovorí: ,,O desať rokov sa stretneme na tomto mieste. Zmeriame si sily, aby sa ukázalo, kto je silnejší, a víťaz sa stane pánom celej čukotskej zeme.“ Rozišli sa do opačných strán.
Veľvyleut celých desať rokov trénoval, aby obra porazil, a to tak, že prenášal hory z miesta na miesto. Najväčšia hora bola Končan, zrezal jej vrchol, preniesol do Venki a nechal tam. Aj dnes sú vo Venki skaly, ktoré tam priniesol Veľvyleut. Dodnes stojí aj hora Končan so zrezaným vrcholom. Vysoká hora, do ktorej udiera vietor aj vlny.
Za desať rokov Veľvyleut vyrástol a zmužnel. Začal sa chystať na cestu, zmerať si sily s Temljanom.
Temljan za celých desať rokov netrénoval, iba veľa jedol. Zrána zdedol desať mrožov a desať tuleňov, nikdy ich nevaril. Vypil dve jazerá vody, ktoré boli pri jeho príbytku. Večer jedával päťdesiat tuleňov a dvadsaťosem jeleňov. Veril, že sila sa nadobúda jedením, preto sa nikdy ani nezdokonaľoval. Temljan premýšľa: ,,Mám hviezdu, v ktorej je skrytá moja sila, a preto Veľvyleut nikdy nemôže nado mnou zvíťaziť. Stal som sa tučným a silným!“
Nakoniec sa stretli.
,,O-o, prišiel Veľvyleut! Nu-ka, povedz: Kuch-kuch! Moje očká ako myšky…“, posmieva sa z mladíka obor a nahlas sa rozosmial.
,,Áno-áno, prišiel som! A ty, Temljan, akosi si nám stučnel, keď si brucho remeňom pridŕžaš!“
Rozčertil sa Temljan, celý sčervenal a roztriasol sa od hnevu.
Veľvyleut si spokojne odpil z čaju a začali súperiť.
Začuli ľudia v tundre ako sa zatriasla a zadunela zem, keď začali bojovať dvaja siláci čukotskej zeme, Veľvyleut a Temljan.
Tu Temljan povedal: ,,Trocha oddýchneme, je mi veľmi teplo!“
Veľvyleut na to: ,,nuž čo, oddýchneme.“
Mrazivé slnko svietilo, začínala jar, hoci sa začali pasovať v zime. Okolo lietajú vtáci, na sopkách roztápa sneh. Veľvyleut zazrel myšku pri hore Končan a vraví Temljanovi: ,,Vidíš tamtú myšku pri hore Končan, alebo nie?“
Veľvyleut mal veľmi bystrý zrak, zato Temljan, keď pozrel do tej strany, ničoho nevidel. Celý čas myslel iba na jedlo.
,,Pokiaľ prestaneme merať sily. Oddýchneme trochu, pôjdeme domov, najeme sa, posilníme…“, navrhol Temljan.
Keď sa takto rozhodli, každý z nich išiel na svoju stranu, pospať do jarangy. Cestou, keď prechádzal rieku Anadyr, uvidel Veľvyleut myšku plávajúcu po vode, vzal ju do dlane a usadil do čiapky. V jarange si ľahol spať a unavený prespal celé tri dni. Zobudil sa, najedol a pomaly sa chystal na cestu. Po mori už nebolo ľahko ísť, sneh a ľad sa roztopili. Zrazu Veľvyleut odniekiaľ začuje tenký hlas: ,,Kam si sa vybral, Veľvyleut?“
Veľvyleut hľadá a nemôže nájsť hovoriaceho.
,,Som v tvojej čiapke. Vytiahni ma, a ja ti dám radu, ak mi povieš, prečo ideš do tundry.“
Veľvyleut myške všetko rozpovedal. A myška mu takto poradila: ,,Akonáhle sa zotmie, na nebi sa ukáže jasná hviezda. V tejto hviezde je život Temljana. Ak sa ti podarí zvesiť hviezdu, zvíťazíš.“
Akonáhle to myška dopovedala, skočila dolu a utekla do tundry. Veľvyleut začal premýšľať, čo spraviť. A premyslel. Vyrobil dlhý hák, vyšiel po tme z jarangy a hodil do hviezdy, no hviezdu netrafil. Predĺžil hák a znova hodil do hviezdy. Tentokrát trafil a hviezdu k sebe pritiahol. Zvesil hviezdu z neba a schoval si ju pod pazuchu.
Temljan prespal desať dní.
,,O-o, prišiel Temljan! A čímže si sa to opásal?“, smeje sa Veľvyleut, keď sa znova stretli.
Ako sa ukázalo, Temljan si desať krát omotal okolo seba veľrybie črevá, aby jeho brucho nespadlo na zem. Veľvyleut vytiahol hviezdu a začal ju rozbíjať kameňom. Rozzúril sa Temljan, zavrtel sa a zatriasol. Nakoniec sa hviezda rozsypala na kúsky, Temljan sa zvalil na zem, do mora odletela jeho čiapka a premenila sa na ostrov, a sám Temljan na horu.
Keď má prísť škaredé počasie, vrchol hory obopne hustá hmla. Táto hora stojí spolu s Veni – Anadyrom, a nazýva sa Temljan. Bolo to veľmi dávno-dávno, čo pamätajú už len starčekovia. Koniec.[1]
[1] МЭН’ИН ЫНАНАРМАН’ВАЛЬЫН, Н. 1974. Кто самый сильный на земле. Магадан: Магаданское книжное издательство, с. 130 – 137.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
