Zmier nie je to pravé, čo spoločnosť potrebuje

Atentát na Roberta Fica, predsedu vlády, bol jasným signálom, že politický boj prešiel ďaleko za hranice definované ústavou, zákonmi aj obyčajnou ľudskou slušnosťou. Často sa odvtedy vo verejnom priestore skloňovalo slovo „zmier“ a vari sa aj konalo niekoľko trápne neúspešných pokusov. Ale je skutočne zmier to, čo v spoločnosti chýba a po čom treba volať?

Zmieriť sa, by znamenalo ukončiť spor dohodou, kompromisom, ktorý by všetky strany uspokojil. Lenže v spore, kde každá zo strán požaduje negáciu toho, čo požaduje druhá strana, nie je kompromis možný. Keď jeden chce pokračovať vo vojne a druhý chce čo najskôr prímerie, tam nie je možné nájsť alternatívu „uprostred“. Ani v spore o verejnoprávne médiá, keď jeden chce úplne zrušiť cenzúru, a druhý ju chce, naopak pritvrdiť do krajnosti, nie je možné nájsť prijateľný kompromis. V takýchto sporoch existujú len víťazi a porazení, volanie po „zmieri“ je výzvou, aby sa druhá strana dobrovoľne podriadila.

Konflikty a spory sú v súčasnej spoločnosti aj oveľa zložitejšie, s mnohými záujmovými stranami a rôznymi preferenciami želaného výsledku. Naša spoločnosť je pestrá, obrazne ako zmes cestujúcich na Noemovej arche, a nie je možné všetky potenciálne nezhody riešiť absolútne a ihneď. Atentát na Roberta Fica nám ukázal jasne, že týmto smerom nevedie cesta inam, len k občianskej vojne. A dúfam, že pre väčšinu spoluobčanov je dôležitejšie, aby sa naša loď plavila ďalej, relatívne nepoškodená, než to, aby práve oni ostali pánmi na plti z posledných zvyškov stroskotanej lode.

Preto nevolám po zmieri, ale vytiahnime z málo používaných stránok slovenského slovníka slovo vzájomná úcta a zo slovníka cudzích slov rešpekt. Mali by sme sa, ako to v mojej mladosti bolo medzi dospelými ľuďmi obvyklé, zmieriť s tým, že ľudia nikdy nebudú všetci rovnakí ako my. Vždy bude medzi nimi veľa „iných“, dokonca skoro všetci budú „iní“. Tak sa naučme to rešpektovať. Naučme sa znova rešpektovať pravidlá medziľudského spolužitia.

Lebo v skutočnosti nás neohrozuje to, že iní majú v hlavách iné postoje, ako my, ale to, keď chcú tie svoje postoje za každú cenu dostať do našich hláv a nerešpektujú pri tom žiadne pravidlá.