kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Uvítanie Slovákov v Gnojnom, 15. máj 1943
Saburov spomína: ,,Celá ulica v Čapajevke (v Gnojnom) bola zatarasená ľuďmi, ktorí sa sem zbehli zo všetkých okolitých dedín. Všetci už vedeli o prebehnutí Slovákov k partizánom, meno Jána Nálepku bolo počuť všade navôkol. Len ťažko sa prebíjame hustým zástupom. Ján, vzrušený a šťastný, tu a tam vstal do strmeňov a hlboko sa poklonil ruskému ľudu. Stovky ľudí na neho reagovali priateľskými úsmevmi. Uprostred dediny stoja dva guľometné vozíky, Bogatyr vyskakuje na jeden z nich a otvára zhromaždenie, pričom ukazuje na tú stranu, kde stojí skupinka slovenských vojakov: ‒ Naša partizánska rodina bola doplnená priateľmi z Československa. Veríme, že spoločný boj s nenávideným nepriateľom prinesie radostné víťazstvo. Naše dnešné stretnutie je ďalším dôkazom sily bratských väzieb slovanských národov. A kde vládne bratstvo, tam sa vybojuje aj víťazstvo! —
Pozeral som sa na Nálepku. Jeho pohľad bol upretý na slovenských dôstojníkov, tesne obklopených partizánmi a obyvateľmi. Ľudia stáli v objatí, schúlení tesne pri sebe, akoby medzi nimi nikdy neboli ťažké, krvou skropené cesty. Akoby nikdy neprehltli mnoho sĺz a horkosti. Akoby sa stretli len bratia po dlhej rozlúčke vediac, že odteraz budú spolu navždy. Oči Jána Nálepku žiarili šťastím a po tvári sa mu rozlieval široký úsmev. Bolo vidno, aký je šťastný. A toto šťastie vyžarovalo z každého slova jeho vzrušenej, srdečnej a ohnivej reči, keď vyskočil na vozík, za výbuchu nadšenia a hlasných pozdravov: ‒ Bratia naši! My Slováci, synovia malého Československa, prišli sme k nášmu veľkému staršiemu bratovi. Prišli sme sa učiť, ako treba bojovať za slobodu a šťastie ľudu, prišli sme splniť odkaz našich dedov a pradedov. Oni nám slovami nášho národného básnika Kollára: ,…k obloze Tatry, synu, vznes se, vyvýše pohled, neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubiskuʻ prikázali, aby sme išli k vám, k ruskému ľudu, a u vás hľadali pomoc a ochranu. Prišli sme k vám zo slobodnej vôle. Fašisticko-tisovská vláda nás vytrhla z ľudu a hodila do priepasti vojny. Nevedeli sme , čo s nami bude. No vedeli sme, kto je náš nepriateľ a kto priateľ, komu treba pomáhať. To nás naučili komunisti, keď sme odchádzali na vojnu. My Slováci plníme ich príkaz a je to príkaz nášho srdca. Ideme spolu so sovietskymi partizánmi pod jednou víťaznou zástavou a budeme sa biť s nepriateľom za svoju slobodu – do poslednej kvapky krvi. Verte nám ako svojim synom, ako svojim verným bratom! —
Krátka slávnosť sa skončila, ale ľudia sa nechceli rozísť. Ich staručká, zabudnutá horská dedina už dlho nezažila toľko radosti… Po slávnosti sme slovenských dôstojníkov pozvali k obedu, na ktorom mi Ján Nálepka oznámil: ‒ Mám jedno želanie. Rád by som sa čo najskôr stretol s tým veliteľom, pod ktorým budeme slúžiť. — Pozrel som na hodinky, čakal som svojho podriadeného, ktorý išiel zhromaždiť všetkých slovenských vojakov, ktorí prebehli k partizánom. Vravím mu: ‒ Budeme musieť chvíľu počkať, náčelník štábu čoskoro prinesie rozkaz a všetko bude jasné. —
Čoskoro zaznel mohutný hlas náčelníka štábu, omnoho prísnejší a oficiálnejší ako kedykoľvek predtým: ‒ Dovoľte mi podať správu. Československý oddiel sa zhromaždil a dorazil do Čapajevky. — Ján Nálepka prudko vstal a prekvapene zvolal: ‒ Máte tu taký oddiel? —
‒ Áno. Teraz už máme, — odpovedám mu. ‒ Zostáva už len dohodnúť sa na niekoľkých otázkach. Štáb nášho útvaru sa rozhodol vymenovať vás, kapitán Nálepka, za veliteľa tohto československého oddielu. —
‒ Je to veľká dôvera, — povedal rozcítene a za úplného ticha. ‒ Budem sa snažiť, aby som si ju pred veliteľstvom sovietskych partizánov plne zaslúžil. — Mocne som ho objal a zaželal mu v partizánskom živote len to najlepšie: ‒ A teraz sa pustíme do práce, súdruh kapitán. Vyberte si spomedzi svojich podriadených náčelníka štábu a komisára, a predložte ich veleniu na vymenovanie. —
V tento deň sme všetci pochopili, že príchod Jána Nálepku do našich radov bude serióznym prínosom veľkej bojovej družbe našich národov. Fašizmus sa snažil rozdeliť národy Európy, postaviť ich proti sebe. Klamstvami a terorom chceli nacisti zlomiť vôľu obyčajných ľudí zjednotiť sa. Národy Európy sa z trpkej skúsenosti naučili, že víťazstvo nad hnedým morom je nemysliteľné bez konsolidácie frontu antifašistických bojovníkov, že ho možno dosiahnuť iba bojom bok po boku so sovietskym ľudom, s jeho hrdinskou armádou. Už vtedy v ďalekom Československu slovenskí a českí komunisti vychovávali ľudí k boju a dôstojne sa pripravovali na stretnutie so sovietskou armádou, osloboditeľom. A na území sovietskej Ukrajiny sa synovia bratského slovanského národa postavili bok po boku k partizánom, aby išli spoločne na Západ, k víťazstvu, k svetlej budúcnosti…“[1]
F. N. Sadoľskij na uvítanie Jána Nálepku v Čapajevske spomína: ,,Uvítanie v Gnojnom bolo slávnostné, ľudia priniesli Nálepkovi kvety a usporiadali pre neho domácu hostinu. Potom sme usporiadali v obci slávnostné zhromaždenie, na ktorom prehovoril aj Nálepka. Vyhlásil, že sa pripojuje k partizánskemu hnutiu, aby spoločne s našimi ľuďmi bojoval proti fašistickým okupantom, aby bojoval za verné priateľstvo sovietskych a slovenských vojakov, za priateľstvo našich národov. Na záver zvolal: ‒ Nech žije sovietsko-československé priateľstvo! —
Na spoločnej porade, ktorá sa konala v dome mojej sestry, potom Saburov rozhodol, že sa zriadi samostatný Československý partizánsky oddiel. Zaradili tam Slovákov, ktorí boli v našich oddieloch už skôr, i tých, čo prebehli neskôr, ako napr. tankista Martin Korbeľ, a veliteľom oddielu sa stal, samozrejme, Ján Nálepka.“[2]
V družnom rozhovore zbrataných Slovanov
Podľa svedectiev priamych účastníkov, slávnostný obed v Gnojnom (Čapajevke) sa niesol v družnom rozhovore a spomienkach, viažucich sa na vzájomnú výpomoc v tyle nepriateľa. Komisár saburovovho partizánskeho zväzku Z. A. Bogatyr[3] spomenul historku o veľkom fašistickom útoku na Selizovku, ktorá všetkých zúčastnených nahlas rozosmiala. Ján Nálepka ho pri tom veselo dopĺňal, keďže išlo o vec, ktorú obaja veľmi dobre poznali z priamej skúsenosti: ,,Keď sme obsadili Stolin a Dombrovicu, stiahli nás všetkých do Mozyra. Veliteľ divízie žiadal, aby vás pluk zaskočil. No mne sa podarilo dokázať, že to nemá význam. Veliteľ divízie, sudetský Nemec Pilfousek vravel: ‒ Partizánske hnutie je obrovské svinstvo. My sa naháňame po lesoch, a partizáni prišli do miest. — Povedal som vtedy svojmu veliteľovi Čánimu, že si Pilfousek zrejme dobre zapamätal selizovskú sviňu. Chcem vám porozprávať tú historku. Ani neviete, akú hanbu ste im vtedy narobili. Nabili ste ich a potichučky ušli. Nemci nezbadali, že ste už preč, a začali šturmom dobýjať Selizovku. Nenašli tam však ani jedného zabitého partizána, ba ani živého, dokonca ani obyvateľov. Domčeky boli prázdne, ulice tiež prázdne, iba uprostred dediny stál dolámaný voz a na voze zabitá sviňa. Nemci stoja nad sviňou, čiapky si posťahovali na oči a hanbia sa ani psi… Tri divízie útočili na sviňu v Selizovke! Nemecký veliteľ Kitzinger mi povedal: ‒ To ste nás vy Slováci oklamali! — A ja som mu hneď odraportoval: ‒ Pán veliteľ, Slováci nepožívali takú dôveru, aby vás mohli tak oklamať. — Vtedy zvrieskol: ‒ Kto strieľal do nášho pluku? Kto? Odpovedzte! — Povedal som mu: ‒ Dovoľte, pán veliteľ, koordináty sme dostali zo štábu divízie. — No on vrieskal ďalej: ‒ Kto stadiaľto pustil partizánov? Nemali sme vám dôverovať! Slováci nevedia bojovať! — Tak som mu povedal: ‒ To je pravda, pán veliteľ, Slováci sa ešte len učia bojovať! No netreba im ukazovať nepriateľa, sami ho dobre poznajú. — A on si len húdol svoje: ‒ Je to všetko svinstvo… svinstvo!“[4]
Potom Nálepka pokračoval ďalej, nadväzujúc na predchádzajúcu historku: ,,S Kitzingerom som sa nedávno stretol v Mozyre. V tú noc vyleteli z vášho letiska lietadlá do Moskvy. Delostrelectvo začalo do nich páliť. Stáli sme na ulici. Pri mne veliteľ divízie a gen. Kitzinger. Stoja a čakajú, kedy sa tie vaše lietadlá zapália… Odrazu sa len lietadlo obrátilo späť. A tu, čo nikto nečakal, ozvalo sa zasvišťanie. Ale také mocné, že som veru také v živote ešte nepočul. Akoby padala niekoľkotonová bomba. Všetci sa rozutekali, popadali na zem. No výbuch neprišiel. Koniec bol celkom hanebný: na zem padla sviňa. Veliteľ vstal a zakričal: ‒ Zasa sviňa! Rusi sa zbláznili, bombardujú nás sviňami! — Zakryli sme si ústa, strašne sa nám chcelo smiať. A on zúri. Vážnym hlasom som mu povedal: ‒ To bolo anglické lietadlo, pán veliteľ, vezie bravčovinu do Moskvy. — Rozzúril sa ešte viac a bežal na štáb, asi poslať správu do Berlína.“[5] Izba sa otriasala smiechom, pretože rozprávajúci sa dozvedeli, že pilot dotyčného partizánskeho lietadla dostal od spolubratov darček pre ich letecký útvar, a to desať živých prasiec. Jedna sviňa sa mu však počas letu rozviazala a začala behať po lietadle. Pilotovi nezostalo nič iné, ako ju hodiť cez palubu. A táto sviňa vystrašila fašistické velenie.[6]
Vtedy sa do rozhovoru zaplietol aj Katin, ktorý utrúsil poznámku: ‒ Viete, prečo bol gen. Kitzinger taký milostivý ku kapitánovi Nálepkovi? — A začal rozprávať historku o tom, ako kpt. Nálepka zachránil generálovi život. V tom čase, keď sme prekračovali Dneper, mal prísť Kitzinger do štábu divízie. Nálepka s veliteľom divízie mu išli oproti. Pred odchodom rozkázal Nálepka svojim kamarátom, aby podmínovali vstup na most na ceste Jeľsk – Mozyr. Keď sa potom vracali už s generálom, Nálepka predbehol Kitzingerovu otvorenú limuzínu a zvíril na ceste hustý oblak prachu. Dávali mu signál, aby zastal, no Nálepka trielil ďalej. Generál vystrelil do vzduchu z pištole, ale ani to ho nezastavilo. Ešte než prišiel k zamínovanému miestu, Nálepka spomalil. Rozčúlený generál dal vystreliť dávku z automatu. Vtedy Nálepka odbočil a zastal. Za ním sa zastavil aj druhý voz. V tej chvíli vyšlo z lesa auto s esesákmi a rovno na most. No kým naň vyšlo, vyletelo do vzduchu. Nálepka hneď bežal ku generálovi a skromne povedal: ‒ Zbytočne ste sa pokúšali zastaviť ma, pán generál. Keby som vám bol odstúpil, možno že práve vaše auto by bolo nabehlo na partizánsku mínu. — Generál sa len horko-ťažko spamätal z nečakaného otrasu: ‒ A vy ste mohli byť prvý na moste, keby som vás ja nebol zastavil. — Nálepka spokojne odpovedal: ‒ To je možné. No slovenský dôstojník sa nesmie báť smrti. Tým skôr, ak ide o život generála veľkej nemeckej ríše. — Generál Nálepku vyznamenal a od tých čias mu všeličo prepáčil. ‒ Tak, — usmial sa v rozpakoch Nálepka, ‒ stal som sa nechtiac generálskym spasiteľom. Dlho som sa nemohol spamätať z tohto neúspechu. Utešovalo ma len to, že namiesto jedného generála zmietla tá mína šesť Germánov. Tak mi bolo trocha ľahšie…“[7]
Diplomatické zametanie stôp v Zaisťovacej divízii
Po slávnostnom uvítaní slovenských dôstojníkov v Gnojnom, bola dedina kvôli možným represáliám zo strany Nemcov už na druhý deň evakuovaná do lesa v Zábolotí na území Bieloruska, kde operoval partizánsky oddiel Čapajev 13. partizánskej brigády. Evakuovaný bol aj Jozef Čambalík, a to do rovno Bratislavy, kde si mal liečiť zranenú nohu, ktorú si v opitosti sám prestrelil. Ale podľa neoficiálnych správ bol zadržaný a prevezený v zatvorenom vagóne do Berlína… Prechod Jána Nálepku podľa slov Saburova, ohúril všetkých. Dôstojníci sedeli prvých 24 hodín v jedálni, vojaci sa zamkli v kasárňach, na uliciach bolo vidno iba hliadky SS. Bol prečítaný rozkaz veliteľa pplk. Čániho, ktorý rýchlo zametal stopy a snažil sa popretŕhať nitky akéhokoľvek podozrenia: každý, kto sa vraj pokúsi ísť k partizánom, bude na mieste zastrelený! V rozkaze sa tiež uvádzalo, že príbuzní tých, ktorí prešli k partizánom, už boli zatknutí. O Jánovi Nálepkovi v rozkaze nepadlo ani slovo, naopak – pplk. Čani rýchlo rozšíril fámu, že Jána Nálepku a jeho dvoch dôstojníkov uniesli partizáni do zajatia.[8]
Veliteľstvo ZD sa všemožne snažilo zatajiť útek náčelníka štábu a jeho podriadených k partizánom, ale nezatajili. Za dva dni prenikla správa o Nálepkovi aj do tej najzapadnutejšej slovenskej jednotky…[9] Poľní žandári chceli rozmotať klbko nálepkovského partizánskeho spojenia – sľubovali, vyhrážali sa, týrali podozrivých, ale bezvýsledne. A tak sa im Ján Nálepka, vojak – partizán, navždy stratil v nekonečných Pripjaťských lesoch…
17. mája 1943 prišiel Ján Nálepka so svojimi druhmi do dedinky Karteniči, kde sa nachádzal štáb vyššej partizánskej jednotky. Súčasne skupina partizánov pod vedením oddielu Buďonnyj, vyslaná na rozkaz Saburova, mala pozbierať roztrúsené skupiny Slovákov, utekajúcich z Jeľska. Bolo to krajne nevyhnutné, pretože slovenskí vojaci utekali k partizánom hneď za Nálepkom, a mohli sa dostať do ťažkej situácie v pazúroch esesákov, pokiaľ by im nebola poskytnutá urýchlená pomoc.[10]
V živote Jána Nálepku sa začína nová etapa života, ktorý hrdinsky vyhasne o pár mesiacov. Vytúžené prianie sa splnilo, roky pod klérofašistickým jarmom sa skončili. Ján Nálepka vedel, že tu, v radoch sovietskych partizánov, môže naplno uplatniť všetku svoju silu, energiu, um a dôvtip v boji proti hitlerovcom, a čím skôr tento boj bude úspešný na sovietskej pôde, tým skôr bude môcť byť oslobodená jeho milovaná vlasť – Československo. O tom, ako viesť tento boj, povedal hneď po prechode k partizánom, že jeho cesta nevedie do Moskvy k čs. vojakom Ludvika Svobodu, ale jeho cieľom je naučiť sa viesť boj s nepriateľom medzi radovými partizánmi, lebo videl, že len týmto jediným spôsobom možno zatiaľ viesť aktívny boj na domácej pôde, ktorá bola obopnutá klérofašistickým rovnoramenným dvojkrížom.
Ilegálna skupina Jána Nálepku zároveň ukončila prechodom k sovietskym partizánom svoju činnosť v slovenskej armáde. Tento prechod demonštroval akt odporu proti kolaborujúcemu ľudáckemu režimu a bol výrazom vôle väčšiny protifašisticky naladených Slovákov bojovať za nové Československo a za oslobodenie všetkých slovanských národov v bratskej družbe s národmi Sovietskeho zväzu.
[1] САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, c. 201 – 203. Preklad z ruského originálu: autorka.
[2] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 118 – 119.
[3] Zachar Antonovič Bogatyr (1909 – 1993), sovietsky štátnik a politický dejateľ, v čase Veľkej vlasteneckej vojny bol jedným z vodcom partizánskeho hnutia, pravá ruka gen. Saburova.
[4] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 279 – 280.
[5] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 280 – 281.
[6] Tamže, s. 281.
[7] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 281 – 282.
[8] САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, c. 204.
[9] Nálepka – veliteľ sovietskeho typu. In Československý voják. [15. november 1953, ročník II, č. 23, s. 30].
[10] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 55.
Pridaj komentár