Keď pôjdeš popred nás, nekážem ti pukať,
bo halušky šúľam, nemám kedy kukať.
A ponad ten Važec veľké dymy stoja,
važeckí parobci na vojnu sa stroja.
Kamaráti moji po jednom sa tratia,
jeden je na vojne, druhý pôjde zajtra.
Frajerka ťaršená, a ja nebanujem,
dám chlapca do školy a sám sa zverbujem.
Nebudem, nebudem vojačka milovať,
tambor zabubnuje, musí mašírovať.
Na važeckom moste zrapotala kačka,
nežeň sa, šuhajko, ide odberačka.
Dolu naším Važcom tečie voda čistá,
buďže mi, Maruška, buďže mi ty istá.
Vydajte sa, dievky, vydajte sa razom,
ja by sa vydala, frajer mi je kňazom.
Jeden mi je kňazom a druhý rechtorom
a ten tretí píše za cisárskym stolom.
Ďaleko, široko to vtáča letelo,
čo na našom dachu tej noci sedelo.
Sedelo, sedelo, pekne štebotalo
a môjho milého do domu volalo.
Príďže ty, môj šuhaj, veď som sama doma,
vyžalujem sa ti, Janko, duša moja.
Zdroj: Život a pieseň podtatranského Važca, Štefan Rysuľa, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava 1960
Pridaj komentár