O tom, že muži, ktorí bojujú v mene vlastnej cti a všeobecného blaha bývajú spoľahlivými vojakmi.
Už predtým som to povedal o mužoch – jednotlivcoch, ale platí to o celom vojsku: armáda, ktorá bojuje za vlastnú česť, je vždy oddanejšia ako vojsko bojujúce v mene slávy niekoho iného.
Rímske vojsko pod vedením konzulov vždy každú bitku vyhralo, za decemvirov však vždy utrpelo porážku. Jediným motívom žoldnierov je hmotný prospech a ten zriedka vyváži možnú stratu života. Ak vojsko nebojuje z oddanosti a z presvedčenia, tvárou v tvár trochu zdatnejšiemu nepriateľovi sa od neho nedá očakávať príliš veľa obetavosti a statočnosti.
Ani národná hrdosť či prestíž pred inými národmi nie sú spoľahlivejšími motiváciami k bojovnosti, lebo aj tieto vlastnosti môžu vplyvom vnútorných a vonkajších historických podmienok v danom ľudskom spoločenstve postupne upadnúť.
Preto je vždy najlepšie, keď si panovník vytvorí armádu zo svojich občanov. Všetky štátne celky, ktoré v histórii dosiahli najvyššie méty, mali také armády. Rímske vojsko za decemvirov nebolo horšie vycvičené ani menej zdatné a statočné, ale chýbala mu niekdajšia motivácia. Akonáhle decemvirát padol, obnovil sa v armáde predošlý duch a opäť víťazila, lebo opäť bojovala z vlastnej vôle a za všetkým spoločný cieľ.
Dodatok Mariána Moravčíka
Vieme to aj z vlastnej histórie, len sa niektorí odmietajú poučiť. Vraj je zárukou našej bezpečnosti, keď budeme „pevne ukotvení“ niekde veľmi ďaleko od našej vlasti a keď budeme poslušne plniť všetky „záväzky voči spojencom“. Veľké historické sklamania sme doteraz vždy zažili práve od spojencov, ktorým sme verili, a práve naopak, najlepšie naši predkovia obstáli vtedy, keď mali odvahu ísť do toho „proti všem“.
Pridaj komentár