O tom, čo býva príčinou popularity niektorého z občanov a či hlas ľudu býva „hlasom božím“.
Titus Manlius, o ktorom často píšem a ktorý je z neskoršieho obdobia tiež známy ako Torquatus, sa odvážne zastal svojho otca pred obvinením, ktoré voči nemu vzniesol tribún Marcus Pomponius. Urobil to síce na vtedajšiu dobu neobvyklým a nezákonným spôsobom, ale prejav synovskej oddanosti na všetkých hlboko zapôsobil, takže ho nielen nepotrestali, ale pri voľbe vojenských tribúnov ho menovali hneď na druhom mieste.
Keď sa ľud rozhoduje, komu pri voľbe má dať prednosť, riadi sa pri nových kandidátoch obvykle podľa povesti otca (ak bol známou osobnosťou), lebo veria, že jablko nespadlo ďaleko od stromu. Ak je kandidát z bezvýznamnej rodiny, riadia sa podľa jeho vlastnej povesti vo verejnosti. Dobré meno človeka sa vytvára buď zo stykov s váženými a usporiadanými rodinami a slušnými ľuďmi, alebo podľa jeho vlastných skutkov, hoci súkromnej povahy, ktoré mu slúžia ku cti. Zo všetkých troch hľadísk je toto posledné najspoľahlivejšie. Prvé je celkom neisté, lebo synovia nejdú vždy v šľapajách otcov, to druhé je lepšie, ale menej bezpečné ako tretie. Kým človek sám niečo nevykoná, je aj priazeň ľudu vrtkavá. Akonáhle má však verejnosť konkrétny dôkaz na očiach, nejaký chybný krok len tak dobrou povesťou neotrasie. Nestačí však na seba upozorniť jednorazovo. Aby vážnosť trvala a rástla, je potrebné živiť ju celý život, ako to robil Manlius. Keď dal za neuposlúchnutie rozkazu popraviť svojho syna – hoci zvíťazil – bol už v pokročilom veku. A tieto skutky súkromnej povahy mu získali viac slávy ako všetky víťazstvá dohromady, lebo boli medzi ľuďmi ojedinelé. Víťaziť, naopak, dokázali v Ríme mnohí.
Preto muž, ktorý chce stúpať v hodnostiach alebo na hlave nosí kráľovskú korunu, sa musí snažiť podobnými skutkami získať si vážnosť a povesť človeka spravodlivého, veľkorysého a nevypočítavého. A čo sa týka témy tejto kapitoly, tvrdím, že ľud sa spravidla nemýli, a ak sa povesť uchádzača o nejakú hodnosť opiera hneď o niekoľko takýchto konkrétnych činov, nemôže sa nikdy zmýliť. Vládca má na ochranu proti možným omylom zbor poradcov, a preto múdre republiky ustanovili, že každý občan v štáte má ešte pred voľbou kandidáta do významnej funkcie právo odhaliť na verejnom fóre jeho skryté nedostatky a vady. Je to ochrana pred tým, aby sa na zodpovedné miesta nedostávali ľudia neschopní alebo skazení.
Počas druhej púnskej vojny vystúpil Fabius Maximus proti dosadeniu Tita Ottacillia do funkcie konzula, lebo ho nepovažoval za schopného vykonávať úrad v takej ťažkej dobe. Zabránil jeho zvoleniu a presvedčil ľud o vyšších kvalitách iného muža. Ľud teda súdi podľa pomerne bezpečných hľadísk a na jeho úsudok sa dá spoľahnúť viac ako na úsudok jednotlivca-vládcu.
Dodatok Mariána Moravčíka
Toto Machiavelliho poučenie je smerom k dnešnej dobe veľmi optimistické. Ak sa autor nemýli, alebo ak sa dnešný ľud mentalitou zhruba podobá na ľud z čias Rímskej republiky, tak médiá nemajú absolútnu moc nad mienkou ľudu. Konkrétne skutky popredných osobností si ľud môže vyložiť podľa vlastných morálnych meradiel, a nie podľa toho, ako sú podané v médiách.
