O tom, aké nevýhodné je v boji uhýbať.
Najväčšou chybou dnešnej doby je to, že nerozvíja pozitívny prínos staroveku, so zvláštnym dôrazom vo vojenskej oblasti. Monarchie, kniežatstvá aj republiky presunuli túto starostlivosť do nepovolaných rúk, osobná účasť panovníkov vo vojnových ťaženiach je mizivá (viac kvôli zvýšeniu lesku svojho mena než kvôli samotnému účelu veci) a pre republiky – menovite talianske – sú problémy vojenstva španielskou dedinou a rozhodujú o nich diletanti.
Kvôli tomu sa dopúšťajú mnohých chýb a medzi najväčšími je pochybný rozkaz vrchnému veliteľovi, aby sa pokiaľ možno priamemu boju vyhol. A to sa ešte odvolávajú na príklad múdreho konania Fabia Maxima. Spravidla to robia dvomi spôsobmi: buď si vojsko rozloží tábor vo vzdialenosti 50 míľ od nepriateľa a s pomocou šikovných vyzvedačov tento odstup udržuje, alebo sa uzavrie v nejakej pevnosti. Jedno riešenie je horšie ako druhé! V prvom prípade sa necháva nepriateľovi na pospas celý kraj, ktorým vedie svoje vojsko, v druhom prípade nakoniec dôjde k obliehaniu a skôr či neskôr sa pevnosť vyhladuje.
Fabiov spôsob – voľba strategicky najvýhodnejšieho postavenia – je užitočný len vtedy, ak máme udatné vojsko, ktoré dokáže vo vhodnom okamihu výhodu využiť. Fabius sa totiž vyhýbal boju len v nevýhodnej situácii, nie zo zásady. Keby sa musel priamo postaviť proti Hannibalovi – neuhol by. Lenže ani Hannibal nechcel bojovať v postavení, keď nevýhoda bola na jeho strane.
Keď Rimania napadli Perseovho otca Filipa Macedónskeho, ten sa tiež rozhodol pre Fabiovu taktiku. Opevnil sa na vrcholku hory a veril, že Rimania si netrúfnu zaútočiť. Tí sa však nedali odradiť, vybojovali urputnú bitku a Filip sa s väčšinou vojska musel dať na útek. Mal šťastie, že okolitý terén bol kopcovitý a sťažoval Rimanom prenasledovanie. Z tohto neúspechu sa poučil a potom už udržoval vyššie zmienený odstup od ich vojska. Nakoniec však uznal, že táto taktika k ničomu nevedie, lebo kraj striedavo drancujú Rimania aj jeho vojská a zdrojov ubúda, takže jeho postavenie sa postupne zhoršuje. Preto sa rozhodol pre boj a pustil sa do riadnej bitky.
Ak je naše vojsko dobre vyzbrojené a udatné, môže byť Fabiov prístup za priaznivých okolností účinný, najmä ak nepriateľ nie je na vlastnom území a má problémy so zásobovaním. Ak sa k tomu pridá aj rešpekt a váhanie nepriateľa, môže byť vyčkávacia taktika užitočná a plodná. Livius o tom napísal: „Nechcel pokúšať Šťastenu, preto ponechal nepriateľa napospas času a neznámemu prostrediu, ktoré ho nutne oslabovali.“ Za iných okolností je však odďaľovanie bitky zbabelé a zhubné a ústup sa vlastne rovná porážke. Hannibal, ktorého znalosti vo vojnovom umení asi nikto nespochybňuje, ani na chvíľu nepomyslel na odďaľovanie boja so Scipiom, keď sa ten vylodil v Afrike.
Ak vojvodca zistí, že nevyhnutne bude potrebovať spojencov, alebo že má nedostatok peňazí a okolnosti nie sú naklonené jeho víťazstvu, je rozhodne čestnejšie aspoň sa o niečo pokúsiť a hoci aj prehrať, než čakať, kým sa morálka vlastného vojska celkom rozloží a nepriateľ ho rozpráši ako kŕdeľ vrán.
Úplne nemiestna, ba celkom vylúčená, je vyčkávacia taktika v útočnej vojne. Hneď, čo vojsko vtrhne na cudzie územie, okamžite musí vybojovať bitku, inak stráca výhodu a strategickú iniciatívu. Karol Burgundský pri obliehaní švajčiarskeho mesta Moratu a francúzske vojsko pri obliehaní Novary váhali tak dlho, kým ich Švajčiari napadli a pochopiteľne aj porazili.
Dodatok Mariána Moravčíka
Skúsme si premyslieť, ako veľmi sa toto Machiavelliho poučenie hodí na súčasný konflikt na Ukrajine. Koľko obetí a strát stojí napríklad „agresívne“ Rusko jeho zdržanlivý postup…
Je skvělé, že tu na pokračování „oprašujete“ klasika žánru. Kdykoli se do něho člověk za čte, uvědomí si platnost latinského „Nihil novi sub sole“ – nic nového pod sluncem…:-). Inu, politiku dělají jen lidé… – ať se tváří sebedokonaleji.