Pavol Országh Hviezdoslav o poézii (z Letorostov)

Už poézie pominula doba,
nie zostarli len, i pomreli Múzy
i zabudnuté sú: to mienka luzy
či – pardon, znate moderného škroba.

Len snílci, blázni ešte verše robia;
pavúci snujú nite, súci v núdzi –
Preč s tenkou duše priadzou! Na motúzy
a dratvy včuľ trh… Zakruč, struna z droba!

* * *

Ó, žitia veľká, nepochybná próza,
ty panuješ už raz, a tvoja vláda
nepozná hrádze, uzdy neprikladá;
tak tiahneš svetom, z nákladného voza
nám potrusujúc, čo len chceme, rada…
Toť, osol vavrín chrúme, ruže koza!

* * *

Už darmo: doba spásnej poézie
neprešla pre mňa, pre mňa nepomreli
ver‘ Muzy; bytia môjho na prôčelí
vždy skvie sa nápis: Ona tu dnu žije!

A bez jej hudby šťastnej harmónie
môj život bol by nepotrebný celý,
bol škripot, veteš, púšte piesok vrelý,
večitý povraz kol otrockej šije.

I nepopustím toto vlákno slabé,
a predsa lano, túto v mori slamu,
a predsa pevnú i nad úlom trámu;
nech iný v kráme všednosti sa hrabe:
ja za tým vláknom triafam v portál chrámu,
s tou slamou plujem v prístav – na korábe.