Keď Robert Fico po atentáte zverejnil svoje prvé video-vystúpenie a keď na sociálne siete prenikli jeho prvé fotografie z rekonvalescencie, objavila sa pri ňom aj prezývka „Terminátor“. Je to síce hyperbola zo slávneho Holywoodskeho filmu, ale v symbolickom a psychologickom zmysle to nie je prílišné preháňanie.
Priame stretnutie so smrťou, precítenie reálnosti smrti a pocit znovuzrodenia je veľmi dôležitý pre dozretie osobnosti. Takmer všetky rituály dospievania u prírodných národov mali v sebe tento aspekt. Určite sa nikto nemohol stať „náčelníkom“ alebo šamanom, ak takúto skúsenosť za sebou nemal. Dokonca isté interpretácie Jána Krstiteľa hovoria, že pokrstencov v Jordáne topil. Fyzicky im umožnil pocítiť blízkosť smrti utopením, aj návrat do sveta – znovuzrodenie. Aby bol takýto pocit úplný a autentický, takýto krstiteľ musí byť veľmi skúsený, rozhodne to nezvládne hocikto, kto videl, ako sa to robí.
V dnešnom svete sú takéto zážitky pomerne zriedkavé a málokto ich cielene vyhľadáva. Naša kultúra celkom vytlačila z povedomia potrebu človeka úplne dozrieť a cez zážitok znovuzrodenia začať brať život „smrteľne vážne“. Väčšina politických vodcov a vplyvných osôb, ktorých sú plné médiá, sú v podstate detinské kreatúry. Žijú tým, aby boli stredobodom a čerpali energiu z času a pozornosti, ktorú na seba strhnú. Väčšina ich verejných prejavov je transformovaný nárek dieťaťa, ktoré sa domáha, aby sa niečo stalo, aby niekto druhý pre nich niečo urobil a uspokojil ich žiadosti. Myslím, že vo verejných prejavoch Roberta Fica bude časom čoraz viac zreteľné, ako sa jeho vnútorný svet od nich líši.
Netreba si príliš idealizovať asociácie z kresťanského krstu. Zážitkom znovuzrodenia sa nikto nestáva „lepším človekom“, ani ho to o nič viac nespája s nejakým božstvom. Dostáva však neoceniteľnú skúsenosť o tom, čo je v živote dôležité, ako na základnej úrovni fungujú životné energie a veľmi pravdepodobne… sa prestane báť. Nemôžeme vedieť, či Robert Fico už takýto zážitok mal predtým, ale určite vieme, že niečo také zažil v druhej polovici mája. A na opozičnej politickej scéne nemá rovnocenného súpera.
Práve toto je pre Slovensko veľká škoda. Predstavujem si, aké skvelé by to bolo, keby aj aspoň jedna osobnosť z opozície ľudsky dozrela a dokázala by „progresívnu“ politiku zbaviť všetkého neužitočného balastu, detinských predstáv a jalového sústredenia na konzum. O čo kvalitnejšia by mohla byť verejná aj parlamentná diskusia, keby prestali míňať čas a energiu na žabomyšie vojny? Keby strany politického spektra pochopili, že ich najväčším spoločným nepriateľom je ľudská hlúposť, neprofesionalita, nedostatok charakteru a nevyzretosť.
Kiež by ich konfrontácia s „Terminátorom“ donútila preskočiť vlastné tiene.
Pridaj komentár