Riekol lev levici: „Keď jantárový prach sa z teba stane – keď pominie oheň, blčiaci sťa slnka páľava,
Zvír sa, more – zvír svoje končisté borovice, vyšpľachni svoje veľké borovice na naše skaly, vrhni svoju zeleň na nás, zaplav nás svojimi jedľovými hlbinami.
Nech žiadna nádej nepotopí mi do myšlienok zmätených obrazy orla, antilopy, už od prírody nie som z nich.
Žila som ledabolo, tak ako trávička, deň, večer, ráno bolo, na vode penička. A roky utekali, ach, ten ich rýchly let!
Ty milý, drahý druh môj, akáže je to zmluva? Akýže boh ju spísal, keď do sŕdc nám ju vpísal?
Vykĺzol zo stvoriteľových dlaní a prvým krokom zvlnil trávu tichú, opájajúc sa zázračnosťou dychu tak ako cédry na svitaní.
Odíďte, chcem zostať s hrobmi tu sama len. Mŕtvi sú pod zemou, je taký pekný deň. Vzduch plný vône je, vody a trávy, lístia. Mŕtvi sú korisťou smrti, je istoistá.
Nôcka bola tmavá, pokojná. Sedela som s tebou, priateľ milý; Oči sa mi veľmi zarmútili, Nôcka bola tmavá, pokojná…
Ale ty nikdy neprišiel si s večerom – A ja som doma v plášti hviezdnom sedela.
Pradávna, do krvi vpitá clivota vracia sa veľmi často. Na pohľad celkom iná, lež s rovnakým ostňom.










