Aspazia: Romantika utrpenia

Pradávna, do krvi vpitá clivota
vracia sa veľmi často.
Na pohľad celkom iná,
lež s rovnakým ostňom.
Ó romantický vzlet duše,
hotovej obetovať sa za druhých,
ktorý nás ženieš, ktorý nás nútiš
stávať sa ohňom a blčať!
Sokratov smrteľný pohár
ešte nevyschol,
hoci ho zvrchu pokrýva hrdza –
dnu je čisté zlato.
Reči, ktoré kedysi Demostenes
prednášal moru,
prehlušujú znova a znova
rachot hromov a búrky.
Tieň orla, trhajúceho Prometeovu hruď,
môže spôsobiť noc,
no nemôže zahasiť slnko.
Oheň, raz bohom vyrvaný
a znesený na zem,
nikdy sa do božských sídel nevráti,
večne bude v nás.
A hviezda spásonosná
nájde vždy zástupy rojkov
a tvrdošijných hľadačov pravdy
a prevedie ich mrazivou tmou.
Vždy budú ľudia-blesky,
čo budú biť do bahna zbabelcov,
zvesť o nich pôjde svetom –
akoby rozsievač sial z plachty hviezdy.

(preložil Milan Ferko)