Nôcka bola tmavá, pokojná.
Sedela som s tebou, priateľ milý;
Oči sa mi veľmi zarmútili,
Nôcka bola tmavá, pokojná…
Vietor smutne vzdychal v záhrade.
Keď si spieval, strnula som celá,
Pieseň ticho v mojom srdci znela,
Vietor smutne vzdychal v záhrade…
V diaľke vzbĺkla tichá zornička.
Ach, ako len vo mne túžba vzlyká!
Prešla srdcom ako dravá dýka…
V diaľke vzbĺkla tichá zornička.
*
Moje srdce horí, veď ho zapálila
Rozdúchaná iskra, pálivá jak žiaľ.
Prečo neviem plakať, roniť husté slzy?
Aby strašný oheň stále narastal?
Moja duša plače, moja duša kvíli,
Neroní však slzy – príval po súši:
Kým tie strašné slzy k mojim očiam dôjdu,
Prudký oheň túžby ich už vysuší.
Žiada sa mi odísť do šíreho poľa,
Vzdať sa chladnej zemi, tvár jej pobozkať,
A keď budem kvíliť, plačom hviezdy volať,
Musia z toho ľudom vlasy dupkom vstať!
(preložil Marián Heveši)
Sedela som s tebou, priateľ milý;
Oči sa mi veľmi zarmútili,
Nôcka bola tmavá, pokojná…
Vietor smutne vzdychal v záhrade.
Keď si spieval, strnula som celá,
Pieseň ticho v mojom srdci znela,
Vietor smutne vzdychal v záhrade…
V diaľke vzbĺkla tichá zornička.
Ach, ako len vo mne túžba vzlyká!
Prešla srdcom ako dravá dýka…
V diaľke vzbĺkla tichá zornička.
*
Moje srdce horí, veď ho zapálila
Rozdúchaná iskra, pálivá jak žiaľ.
Prečo neviem plakať, roniť husté slzy?
Aby strašný oheň stále narastal?
Moja duša plače, moja duša kvíli,
Neroní však slzy – príval po súši:
Kým tie strašné slzy k mojim očiam dôjdu,
Prudký oheň túžby ich už vysuší.
Žiada sa mi odísť do šíreho poľa,
Vzdať sa chladnej zemi, tvár jej pobozkať,
A keď budem kvíliť, plačom hviezdy volať,
Musia z toho ľudom vlasy dupkom vstať!
(preložil Marián Heveši)
Pridaj komentár