Na tráve ležím, mäkkej, nekosenej a zhora hľadí nebo zrakmi hviezd. Vzrušený vzduch a srdce rozochvené.
Nespím, bdiem, verše nedajú mi spať. Deň nebol dobrý, noc je po ňom zlá. Obskakuje ma utrápená mať, a nevie, ako by mi pomohla.
Premýšľať treba o vtákoch v poli, o jazve z boja, ktorá ešte bolí, i o mrakoch, čo tiahnu nad riekou, i o druhovi, čo je ďaleko.
Pri upratovaní som náhodou otvoril skoro štyridsať rokov odkladaný tenký zošit. Na titulnom liste stálo: EGON BONDY Okolo močidla chodě
Kto ešte pochybuje, že svoju nulu nezväčší titulom? Najväčší predkovia umreli bez mena. Sláva chudobnému človeku, čo išiel na boha s palicou.
Padaným lístím zľahučka pohlaďte svojho syna, čo maľoval vám zore na štíty, chválieval vás i o pomoc vás prosil.
Položiť na stôl presné ako chlieb alebo voda. Alebo medzi dva prsty soli. To je báseň.
Čo je krása? Je zaklínaním duchov? Či ani to a prosto – iba úkaz?
Už poézie pominula doba, nie zostarli len, i pomreli Múzy i zabudnuté sú: to mienka luzy










