Anna Achmatovová: Severná elégia

Tri časti máva každá spomienka:
prvá je ako zo včerajška deň.
Duša je pod ich požehnanou klenbou,
telo si hovie v tieni blažene.
Nedoznel smiech, a už sa tisnú slzy,
atramentová škvrna na stole –
a ako pečať na srdci ten bozk
rozlúčkový a nezabudnuteľný…
Ale to všetko trvá iba krátko…
Už nie je klenba nad hlavou a kdesi
dom, osamelý v hluchom predmestí,
kde v zime chladno, v lete páľava je,
pavučiny a na všetkom ľpie prach.
Tam zotlievajú listy plné ohňa,
nebadane sa menia portréty,
tam ako na hrob prichádzajú ľudia,
po návrate si mydlom ruky myjú
a stierajú si mimovoľnú slzu
z ustatých viečok – potom ťažký vzdych…
No za tikania hodín nasleduje
jar za jarou a nebo do ružova
premieňa sa, tak ako názvy miest,
a niet už ani svedkov udalostí,
a niet s kým plakať, niet s kým spomínať.
Pomaly od nás vzďaľujú sa tiene,
ktoré už neprivolávame späť,
lebo ich návrat bol by hrôzostrašný.
Jedného rána nenájdeme cestu
do toho domu osamoteného
a, dusiaci sa od hanby a hnevu,
bežíme ta, no (ako býva vo sne)
všetko je iné: ľudia, veci, steny.
A nás už nikto nepozná – sme cudzí.
Zmýlili sme si cestu… Božemôj!
Ale až potom príde najtrpkejšie:
spoznáme, že sme vtesnať nemohli
tú minulosť do hraníc nášho žitia
a že je nám už takmer taká cudzia,
ako je cudzia susedovi v dome,
že mŕtvych by sme dnes už nepoznali
a tí, s ktorými boh dal rozlúčiť sa,
dobre sa bez nás obišli – a vlastne
je to tak lepšie…

(preložil Ján Majerník)