Obrázok od Sabrina Belle z Pixabay
„Ktokoľvek už raz hral významnú rolu“, hovorieval otec, „ktokoľvek, koho zahŕňali úctou, už nie je možné ponížiť. Kto už raz vládol, toho už nie je možné zbaviť vznešenosti. Nemôžeš premeniť na žobráka niekoho, kto obdarovával žobrákov, lebo tým by si sám ničil kostru svojej lode.
A preto trestám podľa toho, kto sa previnil. Ak sa dopustí zločinu človek, ktorý si zaslúži vysoké postavenie, dám ho popraviť, ale neurobím z neho otroka.
Raz som sa stretol s k bývalou vládkyňou, ktorá pracovala ako práčka. Jej družky sa jej smiali: „Kde máš svoje kráľovstvo, práčka? Ty si niekedy mohla stínať hlavy a teraz ťa my môžeme beztrestne opľuť… A je to spravodlivé!“
Lebo podľa nich spravodlivosť znamenala odplatu.
Práčka mlčala. Možno sa aj sama cítila pokorená, hlavne však vzhľadom k niečomu, čo bolo väčšie ako ona. Celá stuhnutá a bledá sa skláňala nad prádlom. A družky do nej beztrestne štuchali lakťami. Pritom na nej nebolo nič vyzývavého. Mala krásnu tvár, mierne pohyby, tichý hlas a ja som pochopil, že sa jej družky nevysmievajú tejto žene, ale jej úpadku. Lebo ľudia sú takí. Keď sa im do pazúrov dostane niekto, komu závideli, roztrhajú ho.
Preto som si ju dal predvolať: „Nič o tebe neviem, len to, že si kedysi vládla. Odo dneška ti vraciam vládu aj postavenie. Život aj smrť tvojich družiek práčok je v tvojich rukách. Choď.“
Keď potom znova zaujala svoje miesto nad prostým ľudom, bolo pod jej dôstojnosť, aby si vôbec pripomínala bývalé urážky. A keď jej družky od prádla nenachádzali potravu pre svoje nízke pocity, našli ju v úcte voči jej vznešenosti. Na oslavu jej návratu usporiadali veľké slávnosti a keď išla okolo, padali na tvár. Ony samy sa cítili zušľachtené tým, že sa jej kedysi mohli dotýkať.“
„Keď človek ponižuje,“ vravel otec, „je to len preto, že on sám je nízky.“
A preto trestám podľa toho, kto sa previnil. Ak sa dopustí zločinu človek, ktorý si zaslúži vysoké postavenie, dám ho popraviť, ale neurobím z neho otroka.
Raz som sa stretol s k bývalou vládkyňou, ktorá pracovala ako práčka. Jej družky sa jej smiali: „Kde máš svoje kráľovstvo, práčka? Ty si niekedy mohla stínať hlavy a teraz ťa my môžeme beztrestne opľuť… A je to spravodlivé!“
Lebo podľa nich spravodlivosť znamenala odplatu.
Práčka mlčala. Možno sa aj sama cítila pokorená, hlavne však vzhľadom k niečomu, čo bolo väčšie ako ona. Celá stuhnutá a bledá sa skláňala nad prádlom. A družky do nej beztrestne štuchali lakťami. Pritom na nej nebolo nič vyzývavého. Mala krásnu tvár, mierne pohyby, tichý hlas a ja som pochopil, že sa jej družky nevysmievajú tejto žene, ale jej úpadku. Lebo ľudia sú takí. Keď sa im do pazúrov dostane niekto, komu závideli, roztrhajú ho.
Preto som si ju dal predvolať: „Nič o tebe neviem, len to, že si kedysi vládla. Odo dneška ti vraciam vládu aj postavenie. Život aj smrť tvojich družiek práčok je v tvojich rukách. Choď.“
Keď potom znova zaujala svoje miesto nad prostým ľudom, bolo pod jej dôstojnosť, aby si vôbec pripomínala bývalé urážky. A keď jej družky od prádla nenachádzali potravu pre svoje nízke pocity, našli ju v úcte voči jej vznešenosti. Na oslavu jej návratu usporiadali veľké slávnosti a keď išla okolo, padali na tvár. Ony samy sa cítili zušľachtené tým, že sa jej kedysi mohli dotýkať.“
„Keď človek ponižuje,“ vravel otec, „je to len preto, že on sám je nízky.“
Pridaj komentár