O tom, prečo vyhnali Camilla z Ríma.
Livius o Camillovi napísal: „Vojaci jeho cnosti nenávideli, a súčasne obdivovali.“ Keby sme ho mali porovnať k jednému z vojvodcov, o ktorých sme hovorili minulý týždeň, tak skôr k Manliovi.
Obdiv si zaslúžil za svoju statočnosť, obratnosť v boji, veľkorysosť aj obozretnosť v rozhodovaní a za dokonalý poriadok a systém v riadení vojska aj bitiek. Nenávisť vzbudzovala jeho prísnosť a skúposť na odmeny a oceňovanie zásluh. Výnosy z vojnových výprav nerozdeľoval medzi vojakov, ale odovzdával do štátnej pokladnice. Zašiel dokonca tak ďaleko, že po ťažení proti Vejanom rozhodol, aby sa vojsku odobrala desatina koristi, lebo ju sľúbil ako obeť Apollónovi. V porovnaní s Manliom však mal aj sklon k predvádzaniu sa. Pri triumfálnom návrate z výpravy proti Vejanom sa napríklad nechal viezť na voze, do ktorého dal zapriahnuť štyri biele kone. Ľudí to pobúrilo a hovorili, že sa chce porovnávať so Slnkom.
Prejavili sa teda u neho dve z najhorších vlastností vladára, ktoré vyvolávajú nenávisť: lakomosť (zmocniť sa majetku poddaných je ten najväčší prechmat a vypomstí sa vždy) a nadutosť (toto dráždi slobodných občanov rovnako ako poddaných).
Keď panovník podľahne týmto dvom pokušeniam, je to pre neho krajne nebezpečné a neopatrné.
Dodatok Mariána Moravčíka
Toto Machiavelliho poučenie sa netýka len starého Ríma. Tie dve neresti, na ktoré upozorňuje, dnes nazývame spreneverou a papalášizmom. Sú krajne nebezpečné aj dnes, lebo ľudí odpudzujú stále rovnako, ako za antických čias. A presne toto aj s úspechom používajú médiá na znemožnenie ľudí, ktorí nepatria do ich tábora.
Pridaj komentár