O tom, že predlžovanie funkčného obdobia veliteľa armády postupne uvrhlo Rím do poroby.
Príčinou rozkladu Ríma sa stali spory okolo zákona o pôde a potom predĺženie funkčného obdobia vrchným veliteľom v armáde. Keby občania Ríma včas rozpoznali nebezpečnosť obidvoch opatrení a keby včas vykonali potrebné kroky, mohol v ríši vládnuť väčší pokoj a Rimania mohli byť dlhšie slobodní. Predĺženie funkčného obdobia veliteľov síce spočiatku nevyvolal žiadnu nevôľu, ale postupne sa to ukázalo ako skazonosné opatrenie, lebo nie všetci, ktorých do tejto funkcie vymenovali, boli rovnako múdri a ctihodní ako Quintius.
Quintius bol celkom ojedinelý muž. Keď ľud a senát na nasledujúce obdobie zvolili tých istých tribúnov a Lucia Quintilia znovu do úradu konzula, ten návrh odmietol s odôvodnením, že neporiadky sa nemajú znásobovať, ale obmedzovať, a trval na tom, aby za konzulov boli zvolení celkom noví ľudia. Keby ho bol vtedy senát poslúchol, nestala by sa z toho neskôr bežná prax, a to aj v hodnostiach vrchných veliteľov.
Prvý raz sa tak stalo pri obliehaní mesta Paleopolis. Publiovi Philovi vtedy uprostred vojnových udalostí uplynula doba, na ktorú bol vymenovaný, a senát nechcel namiesto neho vymenovať nového veliteľa, ktorý nepoznal situáciu. Z opatrenia, ktoré na prvý pohľad podľa okolností vyzeralo ako najlepšie, sa neskôr vyvinula skaza republiky. Totiž, čím vzdialenejšie končiny Rím dobýval, tým častejšie z nutnosti vrchným veliteľom predlžoval funkčné obdobie. V dôsledku toho bolo čoraz menej skúsených kandidátov na túto funkciu a zároveň sa prehlboval vzťah medzi vrchným veliteľom a vojakmi, takže nakoniec nikoho iného nechceli uznať za svojho pána. Preto sa Sulla a Marius mohli postaviť proti záujmom štátu, preto sa neskôr mohol stať Caesar tým, čím bol, a zbaviť ľud slobody.
Dodatok Mariána Moravčíka
Jedno z najdôležitejších rozhodnutí skupiny ľudí o spôsobe riadenia je to, či sa nechá riadiť kolektívne alebo individualitou vodcu. Obidva spôsoby sú vhodné na rôzne situácie a majú svoje výhody aj riziká. Avšak veľmi ťažko si viem predstaviť ich mix alebo pružnú zmenu z jedného spôsobu na druhý. Ostatne, jedným z príkladov je aj súčasná Ukrajina, ktorá sa formovala ako parlamentná demokracia s relatívne malými kompetenciami prezidenta a počas vojny sa zmenila na tvrdý prezidentský systém. Pre demokraciu je ten individualistický prístup nebezpečný aj preto, že máloktorá silná individualita po porážke vo voľbách len so slzami na krajíčku zamáva z obrazovky: „S pánom Bohom…“
Pridaj komentár