O tom, že ctižiadoctivec nemôže nikdy mať úspech so svojimi plánmi v zdravom republikánskom zriadení.
Ctižiadostivý Spurius Cassius chcel všetku moc v Ríme strhnúť na seba a všemožne sa snažil získať si priazeň ľudu sympaticky pôsobiacimi skutkami (napr. predával polia, ktoré Rimania zabrali Hernikom). Senátori jeho ciele verejne kritizovali a ani ľud neprijal jeho ponuky, ktorými si chcel získať jeho priazeň. Sloboda bola rímskemu ľudu drahšia ako pozemské statky.
Ešte výrečnejší je príklad Manlia Capitolina, ktorý sa snažil rozdúchať povstanie proti senátu a platným zákonom. Keď potom musel predstúpiť pred súd mesta, nikto zo šľachticov a tribúnov sa neodvážil vystúpiť na jeho obranu (hoci inokedy držali pohromade), ani nikto z príbuzných neprišiel – v smútočnom oblečení a s hlavou posypanou popolom (ako tam bývalo vo zvyku) – žiadať o milosť. A tak ho všetok ľud odsúdil na smrť, hoci to nepochybne bol muž s vynikajúcimi vlastnosťami a pre Rím vykonal veľa dobrého. Láska k slobode a vlasti bola silnejšia, nebezpečenstvo vyplývajúce z jeho úkladov bolo väčšie ako jeho zásluhy. Livius o tom napísal: „Tak skončil tento skvelý muž, lebo sa narodil v slobodnom štáte.“
Manlius zabudol zobrať do úvahy hneď dve veci: nevyhnutný rozdiel v prostriedkoch potrebných na získanie moci v republike zdravej a republike, ktorá je už prehnitá, a neuvážil ani dobu a politickú situáciu v krajine.
Kto sa nedokáže orientovať v premenách doby, nutne dopadne zle. Keby sa bol Manlius o to isté pokúsil v dobe Sullu alebo Maria, keď bola republika v mravnom rozvrate, bol by mal úspech. Nepochybne by dosiahol svoje ciele a stal by sa absolútnym vládcom ako oni aj mnohí jeho predchodcovia. A naopak, Sulla aj Marius by tiež skončili na popravisku, keby si boli počínali rovnako v dobe Manliovej. Je však v ľudskej povahe vidieť veci a dobu podľa svojich želaní, a nie podľa toho, aké v skutočnosti sú. Taká zaslepenosť sa v politike platí tou najvyššou cenou.
Je totiž rovnako nebezpečné dať slobodu ľudu navyknutému žiť v otroctve, ako ju brať ľudu slobodnému.
Dodatok Mariána Moravčíka
Neschopnosť vidieť veci také, aké naozaj sú, je vari najčastejšia ľudská chyba. Toto Machiavelliho poučenie aj predurčuje neúspech takmer všetkých v súčasnosti pretláčaných európskych politík.
Rovnako dôležité je však aj druhé poučenie – je treba budovať organizačne zdravú republiku. Potom sa netreba báť ani tyranov, ani populistov.
Pridaj komentár