Marceline Desbordes-Valmorová: List ženy

Ja to viem: žena nemá vyznávať sa v liste;
a predsa píšem ti,
aby si čítal v mojom srdci, v diaľke hmlistej,
skôr ako odletí.

Vypoviem len to, čo sa večne v tebe snúbi,
krásny cit s radosťou,
ale aj všedné slovo ženy, ktorá ľúbi,
zaznieva novosťou.

Nech prinesie ti šťastie! Ja zas šťastie svoje
dočkám si v diaľave,
tam budem vidieť, budem počuť kroky tvoje,
tiché a váhavé.

Neodvráť sa, keď preletí tam zrazu lastovica
napnutá ako luk,
to ja sem prichádzam, ja, tvoja verenica,
dotknúť sa tvojich rúk.

Odchádzaš: s tebou všetko na cestu sa dáva,
kvety a jasný svit;
ty krásne leto máš, mne búrka pozostáva
a slzu vyroniť.

Keď nám už zostáva len nádej a noc hrôzy,
slepota nebodaj,
dobre sa rozdeľme: ja zdržím svoje slzy
a ty zas nádej maj.

Uver mi, milý môj, ver odovzdanej žene,
nechcem ti núkať blen:
želať si spoločné a večné utrpenie,
to nenávisť je len.

(preložil Vladimír Reisel)