Ilustračný obrázok: Eurydiké a Orfeus, Christian Gottlieb Kratzenstein (1806) Wikipedia
Zaľúbenie. Smrť.
A neskôr sám sa s lýrou túla,
Bohom hrá, ľuďom, prírode
Aj Lune nebom čo sa gúľa,
Šantivým nymfám vo vode…
Lýrou je srdce Orfeove,
Dušou hlas jeho spevavý.
Čo zlatá struna nevypovie,
To slovo v piesni vyjaví.
Započúva sa Eurydika,
Zahľadí sa mu do očí,
V ľúbostných tónoch Láska vzniká,
Z Lásky sa hlava zatočí…
Blažene Erós usmieva sa,
Šíp jeho nikdy neminul.
Čím Lásky viac, tým väčšia krása
Sadá pevcovi na lýru.
Eurydiké sa stáva ženou,
Orfeus je už manželom.
Lásky niet väčšej v svete celom.
Klóthó len vrtí vretenom…
Kúpu sa v lúčoch lúčne kvety
Uprostred rajskej nálady.
Eurydiké k nim bosá letí –
Ten ovonia, ten pohladí…
Orfeus práve pri moruši
Oslávi hymnom Apolla –
Vyušiť idú svoje uši
Zvery, spev čo ich privolá.
Zatiaľ čo v lese jeho láska
ku kvietočku sa nakloní…
Začuje raždie suché praskať,
Bežať sa pustí k potôni –
Veď môžu byť to Satyrovia,
Alebo aj boh lesa Pán..!!!
Kam sa len deva, kam sa schová?
Strašne je v lese, ak si sám.
Už iba kúštik a je vonku,
Nôžkami rýchlo preberá…
Vtom stúpi na nejakú stonku…
Vykríkne meno Orfea…
Orfeus hodí všetko na zem,
Uteká, odkiaľ začul krik.
Hneď na čistinke skraja zazrel
Zvalenú devu na chodník.
Ešte raz skríkne mladé žieňa,
Ešte raz tíško zastená…
Orfeus kľaká na kolená
A uzrie, čo to znamená –
Kol´ nôžky sa jej zmija vije,
Už sa aj plazí do trávy…
Tanathos krídlom slnko kryje,
Orfeus kľačí meravý…
Rinú sa slzy tvárou jeho –
Tanathos dušu unáša…
Objíma telo láskou, nehou
Len zopár dní od sobáša…
Satyr – netvor s konským telom a ľudským
hrudníkom a hlavou,
Tanathos – boh smrti
D r a g o 11/14042012
Pridaj komentár