Ilustračný obrázok: Eurydiké a Orfeus, Christian Gottlieb Kratzenstein (1806) Wikipedia
Do Zasvetia
Orfeus lýru neodložil –
Piesne však dušu drásajú.
Veľký bôľ nesú struny do žíl
Aj na lýru aj kitharu…
Odchádza pevec preč od ľudí,
Túla sa lesmi Thrákie,
Bez duše chodí, nespí, blúdi…
Veď Eurydiké nežije…
Nakoniec vzýva všetkých bohov
Na Olympe aj v Zasvetí –
Tieň jeho s tieňom jej by mohol
Zísť sa, kde slnko nesvieti.
Nevypočul nik prosby jeho –
Inakšie má to v Osude…
Vydá sa teda k Stygy brehom
A nech čo má byť, to bude…
Na druhom brehu – už za hmlami –
Tam je už ríša Hádova.
Sadne si, čaká zadumaný ,
Lýra mu v ruke zastoná…
Hlboké čierne Stygy vody…
Mrazivé ticho… Vodokvap…
Živý by sa v nich sotva brodil –
Tu duše mŕtvych majú strach.
Orfeus čaká mĺkvy, tichý
Zomrelých medzi dušami.
Počuje plač, kvílenie, vzdychy…
Len by sa Cháron objavil…
Vystúpi kto na onom brehu,
Na tento už sa nevráti.
Kerberos je tam stále v strehu –
Trojhlavý strážca chlpatý.
Čľapocú veslá, čln pripláva,
Viaže ho Cháron ku kolu.
Do člna tiene povoláva,
Preráta každú mŕtvolu.
Orfeus nohu na čln kladie –
Bol by už ale navyše.
Čo jak sa tvári nenápadne,
Pod živým čln sa zakníše.
Prevraví teda k Cháronovi:
-Pojmi ma, starče, k Hádovi.
Viem, že sa nemá to, čo robím –
V vodách Stygy sa neloví…
-Ja vozím mŕtvych, chlapče zlatý,
Až umrieš, prídem pre teba.
Nateraz s Hádom šarapaty
Kvôli tebe mi netreba.
Orfeus lapí zlatú lýru,
O svojej veľkej Láske hrá,
Zaspieva smutnú melódiu
Pre chladné srdce Chárona.
A vody Styxu naraz stali –
On nôti, rieka počúva…
Prievozník slzu pustí starý,
Usadí chlapca do člna.
Styga, Styx – rieka tečúca do Zasvetia,
Cháron – prievozník duší mŕtvych cez rieku Styx,
Hádes – boh Zasvetia (onoho sveta), ríše mŕtvych,
Kerberos – trojhlavý pes, strážca Zasvetia)
D r a g o 11/14042012
Pridaj komentár